Prečo by niekto chodil po kopcoch?
Keď niekto z môjho okolia hovoril, že ide do Tatier, na kopec alebo len tak do lesa, úprimne som to nechápal. Smial som sa im. Veď čo je to za zábavu – len tak chodiť hore-dole? Či im náhodou nepreskočilo?
Vedel som, že máme Vysoké Tatry, že existujú Alpy a že tam bude asi pekne. Ale čaro som v tom nevidel. Možno som ani nemal s kým chodiť, no hlavne som nemal záujem. Mal som iné priority – na prvom mieste bolo fitko.
Halové tenisky a tepláky
Prvá turistika prišla s vtedajšou frajerkou. Cieľ: vodopád Skok. Výbava: halové tenisky a tepláky. Všetko sa mi šmýkalo a pri spätnom pohľade sa na tom len usmievam.
Druhýkrát sme sa dostali maximálne po Rainerovu chatu. Pamätám si, ako mi ukazovala hore, že tam sa ide na Zamkovského chatu – vraj je to strašne náročné, samé schody a bude to ťažké. A ja som jej to veril.
Keď to klikne
Zlom prišiel, keď som si našiel priateľku. Začali sme chodiť do Tatier pravidelne a postupne aj čoraz vyššie a ďalej. A niekde po ceste sa to stalo – chytilo ma to. Ale poriadne.
Dnes mám vo Vysokých Tatrách pochodené prakticky všetko, čo je voľne dostupné – trasy, štíty aj chaty. K tomu kus Západných Tatier, niečo v Alpách a v Dolomitoch lezenie po ferratách.
Dnes je to vášeň
Ten chalan, čo sa smial ľuďom na kopcoch, by sa dnes asi nestačil čudovať. Turistiku milujem, napĺňa ma a som si istý, že ma bude napĺňať ešte veľmi dlho. Nechcem zostať stáť – ďalší krok je horolezectvo a všetko, čo k nemu patrí.
A ak si práve tam, kde som bol ja – v halových teniskách a s pochybnosťami, či to má vôbec zmysel – skús to. Stačí jeden výlet so správnymi ľuďmi. Možno ťa to chytí rovnako ako mňa.