Keď som pred rokmi vyrážal na svoj prvý tatranský vrchol, hory pre mňa boli hlavne výzva — čísla, prevýšenie, čas, fotka na vrchole. Po sto vrcholoch viem, že toto všetko je len obal. To skutočné sa deje niekde inde.
Prvá vec, ktorú by som povedal sebe na začiatku: neponáhľaj sa. Najkrajšie momenty na trase neprišli vtedy, keď som si dal ambiciózny cieľ a hnal sa za ním, ale keď som si sadol pri plese, nechal batoh dole a pár minút len pozeral. Vrchol tam bude aj o hodinu.
Druhá vec — počasie v Tatrách nie je súper, je učiteľ. Zopár krát ma otočilo, a vždy to bolo správne rozhodnutie, aj keď v tej chvíli bolelo. Hory sa nikam nesťahujú, budú tam aj nabudúce.
S pribúdajúcimi výstupmi som si tiež všimol, že sa zmenilo to, čo si z trasy pamätám. Na začiatku to boli vrcholy. Dnes sú to skôr ľudia, s ktorými som ich zdolal, chatári, ktorí mi uvarili čaj v búrke, alebo psík, ktorý ma sprevádzal posledný kilometer k Chate pod Rysmi.
Ak si niekde na začiatku svojej cesty po Tatrách, jedna rada na záver: veď si denník. Nie kvôli číslam, ale kvôli tomu, aby si sa o pár rokov mohol vrátiť k tomu, ako si sa v tú chvíľu naozaj cítil. Presne preto vznikla aj táto appka.